Kúpiť si cigarety na pumpe, nájsť auto na parkovisku, zavolať blízkemu. Bežné veci, nad ktorými sa väčšina z nás ani nezamyslí. Pre človeka, ktorý strávil roky vo výkone trestu odňatia slobody, však môžu byť zdrojom neistoty. Ukazuje to aj skúsenosť odsúdeného, ktorý v októbri 2026 dostal možnosť opustiť ústav na jedenásť hodín bez sprievodu príslušníka. Odsúdený sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody siedmy rok a aktuálne je zaradený do výstupného oddielu v Sučanoch, kde sa pripravuje na prepustenie. Čas mimo ústavu využil na návštevu rodiny a riešenie možností budúceho zamestnania. Vyskúšal si, aké je znovu fungovať v prostredí, na ktoré roky spomínal. Zaujímalo nás, ako opustenie ústavu vnímal on sám, čo ho prekvapilo a aké pocity v ňom možnosť opustiť ústav vyvolala.
Po siedmich rokoch vo výkone trestu ste mali možnosť stráviť 11 hodín mimo ústavu bez sprievodu príslušníka. Aké boli vaše prvé pocity, keď ste sa ocitli opäť na slobode?
Bol som šťastný, ale hlavne zmätený. Bol so mnou brat, mal som v ňom oporu, no aj tak som sa bál ísť si na pumpe kúpiť cigarety. Nevedel som, ako mám osloviť toho človeka, čo vlastne povedať. Keď som mal ísť sám po kávu, aj to bolo pre mňa divné. Posledné roky som nebol sám. Na parkovisku som potom nevedel nájsť bratovo auto. Poznal som ho, vedel som, ktoré je jeho, ale áut tam bolo veľa a ja som sa nevedel vôbec zorientovať.
Keď porovnáte život pred nástupom do výkonu trestu so súčasnosťou, čo sa podľa vás za tých sedem rokov najviac zmenilo?
Aj miesta, ktoré som poznal. V obci pribudli domy a chodníky. V záhrade u rodičov boli zrazu veľké stromy, bolo to na nepoznanie. Videl som veľa elektrobicyklov a elektrokolobežiek, predtým som ich takto nevidel. Na dedine boli výdajné boxy, ktoré som videl iba v televíznych reklamách. Prekvapil ma aj výťah na obecnom úrade. A to som išiel vlastne len po hlavnej ceste domov. Telefóny sú už ako počítače. Doma mi ukázali aj umelú inteligenciu, ale vôbec to neviem používať. Keď mi dali telefón, aby som si zavolal, nevedel som ho ovládať. Číslo mi musela vytočiť švagriná.
Čo bolo pre vás počas tohto 11-hodinového opustenia ústavu najnáročnejšie alebo najviac nezvyčajné?
Najnáročnejšie bolo privítanie s otcom. Sedem rokov sme neboli v kontakte. A konečne som videl mamu doma v kuchyni, nie iba na návšteve vo veľkej miestnosti v ústave. Predstavoval som si, že to bude jednoduché, ale nebolo. Kuchyňa sa mi zdala malá, aj ostatné izby, všetko bolo také malé. V ústave je jedáleň veľká, je tu vždy veľa ľudí. Bol som doma, no nevedel som s rodinou normálne komunikovať. Bolo to iné. Ťažké. Ani návrat medzi najbližších neprebehol tak samozrejme, ako som si predstavoval.
Čas ste využili aj na návštevu rodiny a riešenie svojho budúceho pracovného uplatnenia. Čo pre vás tieto stretnutia znamenali a aké dôležité je pre vás mať po prepustení zabezpečené zamestnanie a rodinné zázemie?
Chcel som pripraviť najbližších na to, že budem znova na slobode. Aby vedeli a cítili, že budem pri nich a chcem sa zaradiť do bežného života. Bol som rád, že ma videli aj ľudia v obci, kde som žiadal o sociálny byt. Chcel som, aby videli, že sa tam plánujem vrátiť a dokážem fungovať. Ukázalo mi to, čo všetko bude pri návrate potrebné zvládnuť.
